Obec Tajov
ObecTajov

Zaujímavosti obce

Tunel

Vysoko v Kremnických vrchoch na starej baníckej ceste medzi Kremnicou a Banskou Bystricou stojí starodávny tunel známy ako Görgeyho alebo skomolene, Gergelyho tunel.  Nachádza sa na takzvanej  „zlatej ceste“ medzi vrchmi Vyhnátová (1282 m.n.m.) a Skalka (1231 m.n.m.).  Tunel bol pomenovaný podľa známeho bojovníka za maďarskú samostatnosť, generála Artura Görgeyho (1818-1916).  Pohorie Kremnických vrchov je sopečného pôvodu a tiahne sa zo severu na juh v dĺžke 32 kilometrov a v šírke 3 až 18 kilometrov.  Horstvo predstavuje prírodnú bariéru medzi obidvomi slávnymi banskými mestami.  Tak ako v dávnej minulosti tak i dnes, spojenie medzi Kremnicou a Banskou Bystricou existovalo iba zdĺhavou obkľukou, cez Harmaneckú dolinu, cez sedlo Malý Šturec do Turčianskej kotliny a potom na juh cez Kremnické Bane do Kremnice.  Inou alternatívou bola cesta na Zvolen až k Žiaru nad Hronom, a potom na sever cez Bartošovú Lehôtku do Kremnice.  Aj ked obe mestá sú od seba vzdialené vzdušnou čiarou iba 17-18 kilometrov,  po cestách „okolo hôr“, skutočná vzdialenoť predstavuje až 50 do 60 kilometrov.

Počiatky tunela a neskoršie pomenovanej „zlatej cesty“ sú žiaľbohu zanesené prachom histórie a zatiaľ v archívoch neobjavené.  Tradícia ich ale pripisuje snahám Thurzovsko-Fuggerovskej banskej spoločnosti.  Dátum 16. marec 1495 je uvedený na obchodnej dohode medzi magnátom, priemyselníkom a inžinerom Jánom Thurzom (1437-1508), a augsburgským finančníkom Jakubom Fuggerom zvanom Bohatým (1459-1525).  Kedy a kde sa títo dvaja partneri stretli, zostáva tiež záhadou.  Kedže bol medzi nimi pomerne veľký vekový rozdiel, je možné že ich stretnutie sprostredkoval Jánov syn Juraj Thurzo (1467-1521).  Po založení spoločnosti zvanej tiež Neusohler Kupferhandel nastal príliv nemeckého kapitálu, a práca v baniach a hutách zintenzívnela.  Už v roku 1495 sa po prvýkrát spomína obec Tajov, kde medzi rokmi 1496 a 1500 spoločnosť postavila dve huty na cedenie a rafinovanie medi.  Medzi partnermi boli nadviazané aj rodinné vzťahy, keď Juraj Thurzo si zobral za manželku Annu Fuggerovú (12. januára 1497).  Prosperita banskej spoločnosti vzrástla ešte viacej,  keď Ján Thurzo dostal od kráľa do prenájmu kremnickú mincovňu (1498).  Od založenia mincovne kráľom Karolom Robertom z Anjou v roku 1328, razili sa tu známe kremnické dukáty-floreny.  V roku 1499,  po príchode Jána Thurzu, sa začali raziť aj strieborné toliare, kedže v tom čase bol nedostatok striebornej meny v Európe.

Práve obdobiu po roku 1498 by bolo možné pripísať vznik tunela a ciest vedúcich k nemu.  Thurzo ako skúsený podnikateľ si uvedomoval náklady spojené s prepravou kovov po oboch okružných cestách do Kremnice.  Krátka vzdialenosť „cez hory“, a navyše  umiestnenie Tajova na pol ceste medzi banskými mestami mohlo byť rozhodujúcim faktorom v jeho rozhodnutí.  Z Banskej Bystrice do Tajova cesta takmer nestúpa, z Tajova do lokality Lajštroch (sídla dnešného hotela Lesák) je stúpanie pomerne mierne, iba posledná časť – 1,5 kilometra dlhá až na hrebeň ku Skalke, prekonáva prevýšenie 500 metrov a je problematická.  Úzka a strmá cesta ponad rokliny, s mnohými serpentínami vyúsťovala do tunela iba niečo nižšie ako 10 metrov pod hrebeňom a potom po prechode pár desiatok metrov tunelom, vyšla na Kremnickej strane pohoria.  Takmer určite sa na tomto úseku na ťahanie ťažko naplnených vozov používali volské záprahy.  Cez zimu bola cesta neschodná.  Dnešný človek si možno povie, prečo nepokračovali cestou okolo hrebeňa, ale namiesto toho, pár metrov pod ním prerazili tunel.  Hrebeň je v tomto úseku veľmi strmý a ostrý.  Pokračovaním s cestou a dalšou jednou-dvomi serpentínami by sa cesta predĺžila o niekoľko pár stovák metrov.  Jednoduchšie bolo preraziť pár posledných metrov pušným prachom, čo vyšlo pre podnikateľov spoločnosti lacnejšie.

V roku 1535 sa po prvý krát spomína ďalšia „skratka“ medzi Kremnicou a Banskou Bystricou ktorá však neviedla cez Tajov.  Táto je kratšia z dvoch ciest „cez hory“, a používala sa ako poštová cesta.  Viedla z Kremnice cez lokality Tri studne a Hostínec, okolo vrchu Velestúr (1254 m.n.m.), cez sedlo Tri kríže do Malachovskej doliny a až do Radvane.  Či sa Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť podielala aj na jej výstavbe nie je známe.  Po smrti Jána Thurzu v roku 1508, rodinu v spoločnosti reprezentoval jeho syn Juraj Thurzo a po jeho smrti v roku 1521 sa funkcie ujal brat Alex Thurzo (1490-1543).  Fuggerovská strana tiež zmenila vedenie smrťou Jakuba (1525), ktoré prešlo na jeho syna Antona Fuggera.  V osudovom roku 1526 kráľ Ľudovít II pred svojou smrťou v bitke pri Moháči stihol potvrdiť predĺženie zmluvy spoločnosti na ďalších 15 rokov, no tentokrát bez Thurzovcov.  Zmluva bola znovu predĺžená v júni 1541, no tentokrát Fuggerovci už strácali záujem o podnikanie na strednom Slovensku.  Bane už nevynášali zisk ako predtým, uhorské stavy im robili potiaže, a tak slávna a svojím spôsobom unikátna nadnárodná spoločnosť po 50-tych rokoch pôsobenia zanikla.

Cesta tunelom v Kremnických vrchoch zostávala aj naďalej významným spojením medzi Kremnicou a Banskou Bystricou aj po zániku Thurzovsko-Fuggerovskej banskej spoločnosti, a aj keď bane na bystrickej strane pohoria boli už čiastočne vyčerpané.  Mesto Kremnica malo vždy väčší záujem o jej údržbu než Banská Bystrica, pretože cesta predstavovala jeho priame a najkratšie spojenie s Pohroním.  Banskobystrickí mešťania mnokrát odmietli finančné prostriedky na udržiavanie cesty a tunela, čo viedlo k častým sporom medzi obidvomi mestami.  Význam tunela vzrástol ešte viac počas proti-habsburgského povstania v lete roku 1620.  7. júla tohoto roku Zuzana Karolyi, manželka kniežaťa Gabriela Bethlena prešla „cez hory“ z Banskej Bystrice do Kremnice, nepochybne so žiadosťou finančnej pomoci pre svojho manžela.  1. septembra 1620 prešiel tak isto „cez hory“ novozvolený, ale nekorunovaný kráľ Gabriel Bethlen. Túto cestu zopakoval 25. a 26. apríla 1621 keď na „otočku“ navštívil Kremnicu aby previedol časť svojho vojska do relatívneho bezpečia Banskej Bystrice.

Počas posledného stavovského povstania Františka Rákocziho II., 19.-20. novembra 1703 bolo kurucmi porazené cisárske vojsko pri Zvolene a Žiari nad Hronom (Sv. Kríž nad Hronom).  Cisársky generál Schlick potom ustúpil cez Tajov a pravdepodobne cez tunel na Skalku až do Bojníc.  Priamym dôsledkom porážky a ústupu cisarských vojsk bolo obsadenie Zvolenského zámku a mesta Zvolena 23. novembra 1703 kuruckým generálom Berčenim.  Povstalci potom držali mesto a okolie až do októbra roku 1708.

Kremnica ako významné banské mesto a sídlo uhorskej mincovne priťahovala vysoko postavených návštevníkov.  V roku 1751 navštívil mesto rímsky cisár František I. vojvoda Lotrínský, manžel panovníčky Márie Terézie.  O jeho prechode „cez hory“ však nejestvuje žiadna zmienka.  Ďalší dôležití návštevníci sem zavítali 26. júna 1764 v osobách rímskeho kráľa, neskoršie cisára Jozefa II., jeho brata veľkovojvodu toskánského a budúceho rímského cisára Leopolda II., a ich príbuzného Alberta Saského.  Partia sa v Kremnici zdržala dva dni, a 28. júna 1764 prešla tunelom do Banskej Bystrice.  Po týchto udalostiach bola cesta cez tunel už v roku 1766 pre nedostatočnú údržbu takmer nepojazdná.  Kremničania vydali na jej opravu 4 tisíc zlatých, ale mesto Banská Bystrica sa zdráhalo investovať s tým že hospodársky úžitok cesty je neveľký a taká veľká suma by sa dala použiť niekde inde.  Pre neochotu a nezhody medzi oboma mestami cesta postupne chátrala a tunel sa začal rozpadávať.

Ku koncu leta roku 1848 mladá maďarská revolúcia prežívala ťažké časy.  Cisársky poľný maršál Alfréd Windischgratz postúpil z Rakúska smerom na Budapešť a povstalecká vláda a snem sa museli uchýliť do Debrecína.  Cisárskí zaznamenali úspechy obsadením Trnavy a Nitry.  Maďarský generál Artur Görgey (1818-1916) veliteľ Armády horného Dunaja sa utiahol k Vácu, ale ani tu sa mu nepodarilo udržať si obranné postavenia.  Oslabené Görgeyho vojsko pozovstávalo zo 16 tisíc mužov, zle vyzbrojených a vycvičených a 72 diel.  Pred začiatkom zimy bolo potrebné armádu udržať pokope pred ťaženiami budúcej jari.  Görgey sa preto rozhodol ustúpiť so svojou armádou na sever do bezpečia banských miest.  Z jeho pobočníkov, Aulich mal prezimovať v Kremnici, Guyon v Banskej Štiavnici, Piller vo Zvolene, a Kmeť v Banskej Bystrici.

Cisárske vojská však neustali v zimnej ofenzíve a zvierali maďarských povstalcov v čoraz tesnejšom objatí.  Najhoršie bola na tom divízia plukovníka Aulicha v Kremnici, ohrozovaná oddielmi generálov Götza a Jablonovského zo západu a severu.  Honvédom nebolo možné uniknúť cestou cez Malý Šturec, kam sa približovali cisárski, ani smerom na juh, kde im stál v ceste rozvodnený Hron.  Generál Görgey, vedomý si nutnosti koncentrácie svojich síl pricestoval okolo poludnia 20. januára 1849 do Banskej Bystrice a ešte v ten istý večer pokračoval „cez hory“ do Kremnice.  Tu padlo rozhodnutie zachrániť Aulichove jednotky pochodom priamo cez Kremnické vrchy.  Predtým však bolo potrebné opraviť tunel a prístupové cesty, na čom sa v dňoch 22.-24. januára podielali stovky robotníkov na oboch stranách pohoria.

Prechod Aulichových oddielov tunelom sa uskutočnil v noci z 24. na 25. januára 1849 za extrémne ťažkých podmienok.  Cez deň 24. januára fúkal južný vietor a nastal odmäk.  Vietor zosilel do sily orkána a s príchodom večera začalo primŕzať.  Pri výstupe na Skalku sa šmýkali peší, tak isto ako kone.  Delá a ťažko naložené vozy (kde sa viezla aj produkcia kremnického zlata z januára 1849) sa zabárali do závejov a dier v narýchlo opravenej ceste.  Po prechode tunelom na bystrickú stranu unavených mužov a zvieratá očakávali ešte ťažšie prekážky. Zostup sa ukázal ešte strmším ako výstup, a úzka cesta bola plná serpentín vedúcich ponad bezodné rokliny kde skončilo nejedno delo.  Prvé pomiešané a vyčerpané oddiely dorazili do Banskej Bystrice už po polnoci 25. januára.

Stúpajúc povstalcom na päty, generál Götz vstúpil do Kremnice toho istého dňa.  Nemohol však pokračovať, pretože tunel bol už zasypaný poslednými jednotkami honvédov.  Prekážky boli odstránené 1.-2. februára.  Keď Götz dorazil 2. februára 1849 do Banskej Bystrice, Görgey s jeho vojskom bol už týždeň mimo mesta.

Generál Artur Görgey uskutočnil svoj plán, koncentráciu armády, a od jari až do leta 1849 v obdivuhodnom ťažení porazil cisárske vojská v bitkách pri Gödöllö, Isaszeg, Nagysalló, oslobodil obliehaných v Komárne a znovu vyhral pri Acsi a Váci.  Do intervencie ruských vojsk stihol oslobodiť Buda-Pešť a oslobodiť skoro celú krajinu od nepriateľa.  Nakoniec sa však musel skloniť pred nepriateľskou presilou a vzdať svoju armádu počítajúcu 20 tisíc mužov pechoty a 2 tisíc jazdy pri dedine Világos ruskému generálovi Rudigerovi (13.august 1849).

V roku 1899, na 50. výročie Görgeyho prechodu bol v blízkosti tunela postavený obelisk s maďarským Turulom na vrchole. Na pamätnej tabuli bol umiestnený nasledovný text:

„Týmito cestami prešli z Kremnice do Banskej Bystrice bojovníci slávnych bojov za slobodu pod velením generála Görgeyho a vedení plukovníkom Aulichom.  Za ťažkých útrap a prekážok ich šťastne zdolala v noci zo dňa 24. januára 1849 slávna jednotka honvédov-domobrancov“.  Po zániku Rakúsko-Uhorska (1918) bol pomník aj tabuľa ťažko poškodené a odstránené.  Napriek tomu, meno generála Görgeyho zostáva doteraz späté s tunelom.

Ku koncu septembra 1944 bolo povstalecké (SNP) územie už značne oklieštené.  Nemcom sa podarilo obnoviť železničné spojenie od Popradu až po Žilinu, aj keď nespoľahlivé pre sporadické útoky partizánov.  Okupačné jednotky postupovali z východu smerom na Telgart, ich cieľom bol prienik do Pohronia.  Situácia bola vážna takisto na juhu, kde nepriateľ tlačil z Handlovej smerom na Žiar nad Hronom a tiež od Krupiny smerom na Zvolen.  Zo západu cez Turčiansku kotlinu postupovala divízia „Tatra“ s cieľom prelomenia obrany v úseku Malého Šturca, čo by otvorilo cestu na hlavné mesto povstania, Banskú Bystricu.  Nemcom tiež záležalo na dobytí Kremnice.  Strategickým plánom generála Höfle, hlavného veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku, bolo zatlačiť všetky odporujúce sily do tzv. „stredoslovenskej pasce“.  Zhodou okolností aj veliteľstvo 1. ČSAS (Československej armády na Slovensku) zvolilo ten istý priestor za svoje posledné operačné územie predstavujúce trojuholník tvorený mestami Brezno, Banská Bystrica a Zvolen.  Červená armáda vkročila na Slovensko 21. septembra 1944 a zostávala nádej že sa toto územie podarí udržať až do príchodu frontu.

Nemci tlačili zo všetkých strán a aj keď povstalci mali výhodu obrany vo vnútorných líniách, prevaha nemeckej techniky bola viditeľná.  Hádam najviac to bolo cítiť v Turci, kde obrnená divízia „Tatra“ systematicky vytláčala obrancov z jednej pozície do druhej a tak sa stalo, že situácia povstaleckých jednotiek v okolí Kremnice bola neudržateľná.  V meste sa nachádzali zlaté rezervy a a poklad Slovenskej republiky, ktoré bolo potrebné uchrániť pred pádom do nemeckých rúk. Bolo treba konať bez otáľania a tak v noci zo 4. na 5. októbra 1944 dorazil k tunelu v Kremnických vrchoch voz naložený bedňami zlata, sprevádzaný veliteľmi partizánskeho oddielu M.R.Štefánika.  Tunel bol však v tých časoch už čiastočne zasypaný.  Skaly a zeminu začala odstraňovať skupina narýchlo povolaných mužov.  Hneď ako to bolo možné, ťažké bedne prepravili ručne tunelom na bystrickú stranu a takisto aj rozobraný voz.  Kone boli prevedené na opačnú stranu cez hrebeň.  Poklad potom putoval ďalej až do Národnej banky v Banskej Bystrici.

5. októbra 1944 sa situácia v Kremnici zhoršovala z hodiny na hodinu. Jednotky ktoré neboli v priamom styku s nepriateľom začali ustupovať z mesta smerom na Skalku a k tunelu.  Toho istého dňa okolo 17. hodiny zásyp v tuneli bol konečne odstránený a vojsko a nahromadená bojová technika mohli prejsť na opačnú stranu pohoria.  Po ťažkých bojoch, popoludní 7. októbra 1944 Kremnica bola obsadená nemcami.  Posledné povstalecké oddiely ustupovali taktiež smerom na Skalku, pričom boli ostreľované stíhačkami a ľahkými bombardérmi. V pätách im bola pechota a tanky.  K tunelu sa podarilo prebojovať aj dvom slovenským ľahkým tankom.  Jeden z nich dostal za úlohu pretiahnuť na druhú stranu motorové vozidlá, no už pri ťahaní prvého nákladného auta s vysielačkou bola poškodená obruba tunela.  Ostatné vozidlá boli ponechané na kremnickej strane, tanku sa podarilo zísť až do Tajova a tunel bol povstalcami znovu zatarasený.  7. októbra 1944 divízia „Tatra“ dostala rozkaz  skonsolidovať dobyté územie a pripraviť sa k poslednému ťaženiu proti hlavnému mestu povstania.

Po II. svetovej vojne tunel a k nemu prístupové cesty pre nedostatok záujmu znovu chátrali a v roku 1955 bol tunel už skoro úplne zasypaný.  V snahe zachrániť túto unikátnu historickú pamiatku a turistickú atrakciu Kremnických vrchov, členovia Klubu slovenských turistov (KST) z Banskej Bystrice a Kremnice sa v roku 1996 rozhodli tunel zrekonštruovať.  Vo vzácnej ukážke spolupráce občanov oboch miest začaté dielo aj zavŕšili.  Guľatinou vystužený tunel je o niečo kratší ako býval kedysi, jeho šírka a výška bola tiež zredukovaná.  Slúži dnes ako populárny prechod pre turistov, cykloturistov a v zime pre lyžiarov-bežkárov.  Z bystrickej strany je tunel prístupný po chodníku označenom žltou značkou z parkoviska bývalej sokolskej alebo štátnej chaty nad Tajovom a taktiež od chaty nad Králikami.  Prístupný je tiež z kremnickej strany ľahkou prechádzkou zo Skalky.  Trvalá vďaka nadšencom z KST za záchranu tejto jedinečnéj atrakcie nášho okolia pre budúce generácie.

Autor: Štefan I. Slivka

Obec

Kalendár vývozu odpadu

Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 1
2 3
4
5 6 7 8 9 10
11 12 13
14
15 16 17
18
19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Predpoveď počasia

dnes, utorok 19. 3. 2024
jasná obloha 9 °C 0 °C
streda 20. 3. oblačno 12/1 °C
štvrtok 21. 3. slabý dážď 13/4 °C
piatok 22. 3. zamračené 13/6 °C

Odchody autobusov

TV Hronka

TV Hronka logo