Čo napísal tajovský kronikár počas hospodárskej krízy v 20 .storočí.

V ťažkých časoch hospodárskej krízy sa prejavil v slovenskom národe humanizmus a kresťanské myslenie. Slovenský národ odmietal ideológie nacizmu a fašizmu, ktoré mu boli celkom cudzie.

Napriek tomu, že živnú pôdu tieto ideológie nachádzali všade v okolitých štátoch, Československo ostávalo do veľkej miery imúnne, pretože tieto ideológie neoslovili široké vrstvy. Za všetko vypovedajú slová kronikára z malej podhorskej obce Tajov pri Banskej Bystrici počas hospodárskej krízy v rokoch 1931 – 1933, ktoré by mali byť mementom pre nás všetkých.

Tento vzdelaný slovenský katolícky kronikár už roku 1933 varoval pred vypuknutím 2. svetovej vojny a prorocky opísal príčiny, ktoré k nej budú viesť. Tento unikátny text z tajovskej kroniky nebol ešte nikdy publikovaný. Je dokladom mierového slovenského myslenia a vychádza z odporu už k 1. svetovej vojne:

„V tomto roku 1931 už vypuknutá svetová hospodárska kríza sa zväčšuje. Javí sa v tom, že nieto práce. Práceschopní mužskí, ženatí, neženatí sú doma bez práce, ale zarábajú nič. Príčiny krízy na tomto mieste možno len na krátko opisovať. Vo svetovej vojne (prvej) sa len o to starali, čo tesne patrilo k prevádzaniu vojny. Štáty sa uzatvorili medzi svoje hranice, prestalo vzájomné obchodovanie. Každý štát zariadil sa sám pre seba. Produkcia nielen že bola pre každý štát sebestačná, ale aj prebytočná.

Po uzavretí rôznych mierov štáty nevedeli sa zapojiť do predvojnového slobodného systému. Žiarlivosť a nenávisť neprestala. Následkom toho každý štát akoby sa bol obkľúčil nepreklenuteľnými hradbami vysokých a hustých ciel. Kto chcel predať, musel byť lacný, to znamená, racionalizáciu to jest pracovať musel strojmi. Následkom práce strojmi nastala nadprodukcia a nezamestnanosť. Škoda, že nezamestnanosť mala vplyv aj na mravný život ľudstva.

V praxi sa to ukázalo: Mužskí sa nemôžu ženiť pre nedostatok hmotných prostriedkov. Dievčatá zostávajú nevydaté. Pokušenie neprestalo a starosť u týchto sa o budúcnosť zväčšila, takže nastala tá situácia, že dievky sa vešali mužským na krky. Sobášov nieto alebo len v súrnych prípadoch. Počet nezákonitých detí rastie. Dedina pomaly stráca svojrázy, pýcha a závisť sa uhosťujú medzi ľudom predtým tak pokojným….

Aj rok 1933 sa začínal v znamení krízy, ktorá nielen žeby sa bola zmenšila, ale ešte stále stúpa. Nezamestnanosť nielen v našom štáte, ale po celom svete graduje, napríklad v Nemecku do 5 miliónov, v Anglicku 4,5 milióna, u nás asi 2 milióny, ba v Spojených štátoch počet sa blíži k 20 miliónom.

A tento bohatý štát je tiež postihnutý modernou pliagou – to jest krízou. U nás odpomáhal štát nezamestnanosti udeľovaním podpory, čo zas zväčšilo štátne výdavky a štát si tak pomohol vo finančnej kríze, že zrazil štátnym zamestnancom z platu 5 až 12%.

Príjmy klesajú na celej čiare – dlhy sa zväčšujú – konferencia za konferenciou, štátnici sem tam cestujú, ale chorej Európe pomôcť nemôžu a nevedia. Všade sa hovorí o blízkej vojne, lebo veď je dokázané, že schôdzky a rečnenia o pokoji sú farizejské pletičky. Pri stole sa hovorí o svetovom pokoji, ale za chrbtom každý štát zbrojí a kým iné továrne zatvárajú za ten čas komíny všelijakých zbrojáreň stále dymia – chrlia zo seba tisíce zbraní.“

Je na neuverenie, že toto napísal tajovský kronikár a že vystihol ďalší vývoj v Európe. Už nasledujúce udalosti mu dali za pravdu.

Autor: Vladimír Sklenka